header.gif, 5,5kB
bgr_2.gif, 12kB
Spomedzi prác, ktoré sa podrobne zaoberajú problematikou pápežskej heraldiky možno spomenúť napríklad: Galbreath, D. L. Papal Heraldry. London 1973. Martin, J. Heraldry in the Vatican. Gerrard´s Cross 1987. Dôkladný rozbor pápežských dokumentov, ktoré upravujú cirkevnú heraldiku v rámci katolíckej cirkvi sa nachádza v monografii: Heim, B. B. Heraldry in the Catholic Church: Its Origin, Customs and Laws. Buckinghamshire 1978. Najnovšie aj: Dudzinski, P. Wspólczesna heraldyka i zwyczaje heraldyczne w kosciolach chrescianskich. Warszawa 2007.
Vrteľ, L. Osem storočí slovenskej heraldiky. Martin 2003, s. 9.
Buben, M. Encyklopedie heraldiky. Praha 1999, s. 10.
Krejčíková, J. – Krejčík, T. Základy heraldiky, genealogie a sfragistiky. Praha 1987, s. 21.
Krejčík, T. – Psík, R. Základy heraldiky. Ostrava 2008, s. 9.
Krejčíková, ref. 4, s. 22.
Erby publikuje: Vrteľ, ref. 2, s. 49. K symbolike rytierskych rádov pozri aj Vrteľ, L. O symbolike niektorých rytierskych rádov. In Slovenská archivistika, 1994, roč. 29, č. 1, s. 110-163.
Vrteľ, L. Náčrt vývoja cirkevnej heraldiky na Slovensku. In Sedlák, V. (ed.) Zborník príspevkov k slovenským dejinám. Bratislava 1998, s. 146.
Nový, R. Heraldika pražských biskupů a arcibiskupů v prědhusitské době. In Acta Universitatis Carolinae. Praha 1991, Tom. XXXI, Fasc. 1, s. 53.
Heim, ref. 1, s. 23.
Nový, ref. 9, s. 53.
Krejčík, ref. 5, s. 53. Podľa B. Heima však v zobrazení erbov na vexilách ide skôr o výnimku, ako pravidlo. Heim, ref. 1, s. 24.
Viacero príkladov z Francúzska, Nemecka, Čiech a Moravy pozri: Aliquot, C. La personnalisation par ľ héraldique des actes juridiques des ecclésiastiques du Moyen: Age dans les dioecèses relevant de la mouvance royale de France. In Bleisteiner, C. D. (ed.) Ľ Héraldique religieuse. Actes du Xe Colloque internationale ď Héraldique. München 1999, s. 100-122. Bouyé, E. Héraldique médiévale des evêques de la France du Nord. In Bleisteiner, C. D. (ed.) Ľ Héraldique religieuse. Actes du Xe Colloque internationale ď Héraldique. München 1999, s. 123-152. Freidinger, L. Siegelgebrauch und Wappenführung der Bischöfe von Seckau in Mittelalter und früher Neuzeit: Teil 2 (1337 – 1452). In Mitteilungen des Steiermärkischen Landesarchivs, 1999, č. 49, s. 63-87. Nový, ref. 9, s. 181-214. Müller, K. Pečeti a znaky olomouckých biskupů. In Hlobil, I. – Perůtka, M. (eds.) Od gotiky k renesanci III.: Výtvarná kultura Moravy a Slezka 1400 – 1550. Olomouc, 1999, s. 36-43.
Bližšie pozri: Bodor, I. (ed.). Középkori magyarország főpapi pescétjei a Magyar Tudományos Akadémia Művőszettörténeti Kutató Csoportjának pecsétmásolat – gyűjteménye alapján. Budapest 1984, s. 44, č. 32, tab. VI. Rábik, V. Pečate nitrianskych biskupov do konca 14. storočia. In Sedlák, V. (ed.). Zborník príspevkov k slovenským dejinám. Bratislava 1998, s. 184.
V dolnej časti pečatného poľa je umiestnený štít s obrubou z rastlinných úponkov. V ňom sa nachádza z ľavej strany štítu vyrastajúca ruka držiaca kvet. Pečaťou sa zaoberá: Rábik, ref. 14, s. 184, 187. Rekonštrukciu erbu publikoval: Végh, Gy. Jegyzetek a magyarországi püspökök címereihez. In Turul, 1935, roč. 49, č. 1-2, s. 1, obr. 1. Rekonštrukciu celej pečate publikuje: Judák, V. Nitrianske biskupstvo v dejinách. Bratislava 1999, s. 21.
Nový, ref. 9, s. 54.
Erb diecézy sa nachádza heraldicky vpravo a erb biskupa vľavo. Medzi štítmi je umiestnená biskupská berla. Pečať publikuje: Freidinger, ref. 13, s. 74.
Pečať z r. 1439 je uložená v: Archív města Brna (ďalej AMB), fond (ďalej f.) Sbírka listin, mandátů a listů (ďalej SLML), inv. č. 328.
Pečať na listine z r. 1497 je uložená v: Moravský zemský archív (ďalej MZA), f. E9 – Cisterciátky Brno, sign. A 39.
Zvláštnym prípadom je údajný erb Nitrianskej diecézy. Ten sa nachádza vyobrazený v erbovej knihe Martina Schrota z r. 1581. Erb je tvorený štítom s dvojitým krížom, ktorý ma horné rameno dlhšie. Na štíte je položená mitra a berla. Vrteľ, ref. 2, s. 156.
Vyobrazenie pečate publikuje: Müller, ref. 13, s. 41-42.
Napríklad Johhan de Rochetaille, biskup v Genfe a jeruzalémsky patriarcha (1418 – 1422) používal erb tvorený len štítom, za ktorým sa nachádza dvojramenný kríž. Galbreath, D. L. Handbüchlein der Heraldik. Lausanne 1930, s. 160, obr. 311.
McCarthy, M. F. A Manual of Ecclesiastical Heraldry: Catholic, Anglican, Lutheran, Presbyterian and Orthodox. Sydney 2005, s. 52-55.
Erb arcibiskupa Jána Kanižaia je vyobrazený v: Papsonová, M. – Šmahel, F. – Dvořáková, D. Kostnická kronika. Budmerice 2009, s. 210.
Erb kardinála Petra de Cros (1383 – 1388) na svorníku kostola v Avignone má 5 strapcov. Rímsky kardinál Adam Eston (1398) zobrazil vo svojom erbe už po 10 strapcov. Z roku 1420 poznáme erb zosadeného pápeža Jána XXIII., ako kardinála s erbom tvoreným štítom a klobúkom so siedmimi strapcami na každej strane. Pozri: Heim, ref. 1, s. 69. Galbreath, ref. 22, s. 91, 118. McCarthy, ref. 23, s. 52.
Vrteľ, ref. 2, s. 127.
Hegedűs, A. (ed.). Megpecsételt Történele: Közöpkori Pecsétek Esztergomból. Esztergom 2000, s. 124.
Hegedűs, ref. 27, s. 125. Bodor, ref. 14, s. 59, tab. XVI, č. 77
Hegedűs, ref. 27, s. 126. Bodor, ref. 14, s. 59-60, tab. XVII, č. 78. Ilustrácia tejto pečate sa nachádza v diele: Péterffy, C. Sacra concilia Ecclesiæ Romano-catholicæ in Regno Hungariæ. Vol. I. Posonii 1741, zložka C1b.
Pečať je uložená v Regnikolárnom archíve Spišskej kapituly, f. Hodnoverné miesto – Spišská kapitula, Scrinium (ďalej Scr.) 10, Fascikel (ďalej Fasc.) 2, číslo (ďalej No.) 2. Perokresbu publikuje: Vrteľ, ref. 1, s. 127.
Pečať z r. 1567 je uložená v: Štátny archív Bytča (ďalej ŠA By) , f. Zbierka listín (ďalej ZL), sign. L 2 No. 69.
Ako príklad nám môžu poslúžiť erby poľských biskupov 16. storočia Martina Bialobrzkiego, Macieja Drzewickeho, a Andreja Jerina. V ich heraldických exlibrisoch je vždy erb tvorený renesančným štítom, na ktorom je položená mitra a spoza štítu vyrastajúca hlavica berly. Vyobrazenia publikuje: Chwalewik, E. Exlibrisi Polskie Szesnastego i Siedemnastego Wieku. Wroclaw 1955, s. 14, 31, 33, obr. príloha č. 3, 8, 11.
Erb M. Oláha publikuje: Bucko, V. Mikuláš Oláh a jeho doba 1493 – 1568. Bratislava 1940, b. s. Erby ďalších ostrihomských arcibiskupov L. Salkaia a P. Varádiho, s rovnakou schémou publikuje: Beke, M. (ed.). Esztergomi érsekek 1001 – 2003. Budapest 2003, s. 434-435.
Leiningen – Westerburg, K. E. Deutsche und Österreichische Bibliothekzeichen Exlibris: Ein Gabdbzcg für Sammler Bücher und Kunstfreunde. Leipzig 1982. (faksimile pôvodného stuttgartského vydania z roku 1901). s. 307.
McCarthy, ref. 23, s. 64-65.
Leiningen, ref. 34, s. 320.
Pečat z r. 1612 je umiestnená v: ŠA By, f. Oravský komposesorát (ďalej OK), č. 400. Erbom tohoto arcibiskupa sa zaoberal: Vrteľ, ref. 1, s. 156. Novák, J. Rodové erby na Slovensku I: Kubínyho zbierka pečatí. Bratislava 1980, s. 178 – 179, tab. V, č. 2 a tab. XXIII, č. 5.
Príkladom môžu byť erby spišských prepoštov Ladislava Hoszutothyho (1633) a Jána Páfalvaia (1656). Pečate sú uložené: ŠA Levoča (ďalej ŠA Le), f. Súkromný archív Spišskej kapituly (ďalej SaSk), Oddelenie (ďalej Odd.) 24, Krabica (ďalej Kr.) 207, Fascikel (ďalej Fasc.) 4. Literatúra uvádza aj erby biskupov Jána Kériho z r. 1685 a Štefana Dolnyho z r. 1700. Porovnaj: Végh, Gy. Egyházi méltóság jelvényei magyarországi főpapok címereiben. In Turul, 1936, roč. 54, č. 1-2, pozn. 6.

Cirkevná heraldika v európskom kontexte, 12. – 16. stor.

Cirkevná heraldika, tak ako si ju na nasledujúcich stránkach predstavíme, je vedou, ktorá je stále živá. Neustále vznikajú nové erby, ktoré sú však tvorené podľa princípov a zákonitostí, ktoré sa vyvíjali len postupne. Skôr, ako sa budeme naplno venovať súčasnej heraldickej tvorbe, je potrebné aspoň v krátkosti si predstaviť, ako sa menila podoba erbov a pravidlá ich tvorby počas uplynulých stáročí. Vyhneme sa pritom pápežskej heraldike, ktorá predstavuje samostatnú, takmer autonómnu vetvu heraldiky. Rovnako opomenieme otázky kodifikácie pravidiel cirkevnej heraldiky v cirkevno-právnych dokumentoch [1]. Sústredíme sa na najmä na tie oblasti inštitucionálnej a personálnej heraldiky, ktoré majú vzťah k nášmu územiu, respektíve stredoeurópskemu regiónu.

Heraldika, jej súčasť cirkevnú heraldiku nevynímajúc, má za sebou úctyhodný osem storočí trvajúci vývoj. Každá doba jej vtlačila určité špecifiká. Mnohé pravidlá a princípy kanonizované v období gotiky pretrvali do súčasnosti. Iné, súvisiace najmä s dobovým umeleckým vkusom, zanikli a boli nahradené novými, prípadne sa vrátili predchádzajúce zvyklosti.

Na začiatku je potrebné definovať, čo pod pojmom heraldika vôbec rozumieme. Jedna z výstižných definícií hovorí, že ide o "súhrnný názov pre pravidlá a zvyklosti pri zostavovaní a opisovaní erbov. Heraldika je však i umenie, či schopnosť zostaviť obsahovo výstižný a výtvarne pôsobivý erb" [2]. Za dobu vzniku prvých heraldických znamení považujeme 12. storočie. Tie vznikali takmer súčasne vo viacerých krajinách západnej a južnej Európy [3]. Výrazným popudom pre ich vznik bola potreba spoľahlivej identifikácie veľkého počtu rytierov z Európy, ktorí sa zúčastnili križiackych výprav [4]. Osobitne je v literatúre zmieňovaná najmä 2. križiacka výprava (1147 – 1149). Heraldika vo svojom počiatku súvisela takmer výlučne s vojenstvom a jednotlivé erby boli zobrazované najmä na štítoch a ďalších súčastiach výzbroje rytierov. Už v polovici 12. storočia však máme aj prvé správy o použití erbov na pečatiach [5]. Za svoje skutočné rozšírenie a rozmach však vďačí najmä rytierskym turnajom. Tam našla asi najvýraznejšie uplatnenie. V priebehu 13. storočia sa integrovala i do radov nižšej šľachty a postupne začal byť erb chápaný ako symbol rodu [6].

Medzi prvých používateľov erbov patrili okrem šľachticov aj rytierske (vojensko-duchovné) rády vo Svätej zemi. Tie si za svoj symbol zvolili kríž v rôznych farebných variáciách. Možno medzi ne zaradiť erby takých rádov ako templári či johaniti [7]. Išlo vlastne o najstaršie erby cirkevných inštitúcií, keďže tieto rády patrili pod jurisdikciu pápeža [8]. Vývoj osobných erbov cirkevných predstaviteľov bol oproti erbom svetskej šľachty o niečo oneskorený. V 13. storočí už heraldické znamenie na štíte postupne strácalo pôvodnú vojenskú funkciu a stávalo sa dedičným rodovým symbolom. Práve v tomto období začali erby používať aj predstavitelia duchovenstva [9].

ce-1.jpg, 86kB Obr. 1 Pečať Víta Vašváriho

Pravdepodobne prvým prelátom, ktorý začal používať erb bol Viliam z Joinville, ktorý bol biskupom v Langres (1209 – 1215). Jeho erb je však ešte tvorený len trojbokým štítom [10]. V stredoeurópskom duchovnom prostredí sa s erbmi vysokého kléru stretávame od polovice 13. storočia [11]. Tieto erby boli takisto tvorené trojbokými štítmi bez ďalších súčastí. Zatiaľ, čo súčasťou bežného šľachtického erbu boli v stredoveku aj prilba, prikrívadlá, točenica a klenot, v cirkevných erboch sa s nimi stretávame len veľmi zriedka. Zdá sa však, že podoba cirkevného erbu sa ustaľovala len postupne a s rôznymi výnimkami. Zaujímavým heraldickým prameňom je Curyšská erbová rola (1335 – 1345). V nej je zobrazených množstvo šľachtických erbov. Okrem toho sa v nej nachádza aj 28 cirkevných znamení na zástavách. Symboly cirkevných predstaviteľov, či skôr (arci)diecéz, neboli teda zobrazené ako klasické šľachtické erby [12]. Na základe sfragistických prameňov, ktoré máme k dispozícii tak v západnej, ako i strednej Európe, možno usudzovať, že ešte aj v 14. storočí predstavoval bežnú podobu cirkevného erbu štít bez ďalších súčastí [13]. Prvé zachované erby uhorských arcibiskupov a biskupov možno nájsť v pečatiach z polovice 14. storočia. Jeden z prvých cirkevných predstaviteľov, ktorý v Uhorsku vložil do pečatného poľa erb, bol ostrihomský arcibiskup Boleslav (1321 – 1328). V jeho pontifikálnej pečati z r. 1323 sú zobrazené erby Uhorského kráľovstva (štít posypaný ľaliami) a erb rodu Piastovcov (orol), z ktorého Boleslav pochádzal [14]. Pravdepodobne najstaršie zobrazenie erbu na biskupskej pečati z územia Slovenska sa nachádza v pečati nitrianskeho biskupa Víta Vašváriho (1334 – 1347 ?) z r. 1341 (Obr. 1) [15].

Popri používaní rodových – šľachtických erbov medzi prelátmi, došlo postupne aj ku kreovaniu erbov jednotlivých (arci)diecéz. Najvýchodnejšie rozšírenie týchto erbov pravdepodobne predstavovali moravské a rakúske (arci)diecézy. V širších stredoeurópskych pomeroch došlo k zavádzaniu inštitucionálneho erbu v posledných desaťročiach 13. storočia. Jeho používanie nevylučovalo používanie rodového znaku duchovného prestaviteľa [16]. Od 2. polovice 14. storočia došlo k integrácii oboch do jedného štvrteného štítu. V princípe koexistencia inštitucionálneho a osobného erbu spočívala v stašom období (cca. do pol. 14. storočia a v niektorých prípadoch i neskôr) v zobrazení oboch erbov v dvoch štítoch vedľa seba. Ukážkou takého stvárnenia erbov je sekrétna pečať seckauského biskupa Augustína z roku 1375 [17]. V jednotlivých prípadoch sa však stretávame s rôznymi spôsobmi používania pontifikálií. Napríklad olomoucký biskup Pavel z Miličína (1434 – 1450) použil vo svojej pečati mitru aj berlu. Zatiaľ čo mitra je položená na erbe diecézy (vľavo), berla sa nachádza za štítom s rodovým erbom biskupa. Medzi erbmi sa nachádza postava sv. Václava, patróna diecézy [18]. V 15. storočí dochádza u olomouckých biskupov k integrácii oboch erbov do jedného štvrteného štítu. Peknou ukážkou je pečať olomouckého biskupa Stanislava Turza. Jeho štvrtený štít je v 1. a 4. poli tvorený erbom olomouckej diecézy, v 2. a 3. poli rodovým turzovským erbom. Štít je prevýšený veľkou mitrou s fimbriami [19].

ce-2.jpg, 83kB Obr. 2 Pečať Stanislava Jána Filipca

V Uhorsku ku vzniku erbov (arci)diecéz, až na výnimky, nedošlo. Tie sa vždy prezentovali erbom úradujúceho (arci)biskupa [20]. Z tohto pohľadu je zaujímavý erb administrátora olomouckej diecézy (1482 – 1487) a varadínskeho biskupa (1476 – 1490) Jána Filipca (Obr. 2) [21]. Keď bol menovaný administrátorom olomouckej diecézy, tradícia inštitucionálneho diecézneho erbu na Morave spôsobila, že bolo potrebné vyjadriť v erbe biskupa aj jeho príslušnosť k Varadínskej diecéze. Keďže diecéza samotná erb nemala, vložil autor erbu do 1. a 4. poľa štítu obraz svätého Ladislava, patróna diecézy. Ten je zobrazený ako rytier na koni, v brnení a s bojovou sekerou v ruke. Hierarchicky nižšiu hodnosť administrátora Olomouckej diecézy vyjadril autor erbom v 2. a 3. poli. Keďže toto pole bolo podľa zaužívanej schémy určené rodovému erbu biskupa, tento bol umiestnený v srdcovom štítku v strede erbu. Štít bol prevýšený podľa dobových zvyklostí veľkou mitrou s fimbriami. Táto, do istej miery kuriózna, pečať je ojedinelým príkladom vyjadrenia symbolu diecézy z uhorského prostredia v stredovekej pečati.

K dôležitým zmenám vo vývoji cirkevnej heraldiky došlo v 1. polovici 15. storočia. Od tohto obdobia došlo v celej Európe k hromadnému prieniku pontifikálií (kríž, klobúk, mitra, berla) do erbov cirkevných predstaviteľov. Svoju úlohu v tom pravdepodobne zohral Kostnický koncil (1414 – 1418). Množstvo cirkevných predstaviteľov, zo všetkých kútov Európy, sa oboznamovalo s erbmi prelátov talianskeho a nemeckého pôvodu. Ich heraldické zvyklosti potom prenášali do domácej heraldiky. Z koncilu sa nám zachoval heraldický dokument – Erbová rola (Wappenrol zu Konstanz). V nej sú okrem erbov panovníkov a šľachticov zachytené aj erby prelátov. Kardináli v nej majú svoje erby prevýšené klobúkom so strapcami. Hoci počet strapcov sa prípad od prípadu značne líši, už v tomto dokumente čiastočne odráža pozíciu preláta v cirkevnej hierarchii. Erby arcibiskupov boli zas zobrazované ako štíty prevýšené mitrou, berlou a latinským krížom. V niektorých prípadoch bol použitý dvojitý kríž, ktorý bol prvotne určený výhradne patriarchom [22]. Arcibiskupi mali za štítom umiestnený latinský kríž. U biskupov bola vždy spolu so štítom zobrazená mitra a berla [23]. Veľmi podobné vyobrazenia erbov našli uplatnenie aj v Richentalovej Kronike. Príkladom je erb ostrihomského arcibiskupa Jána Kanižaia (1387 – 1418). Ten je tvorený štítom, na ktorom je položená mitra, sprevádzaný berlou a procesiovým krížom [24].

V 15. storočí došlo k značnému rozšíreniu kardinálskeho klobúka. Ten však, na rozdiel od ďalších pontifikálií, nadlho zostal výhradnou súčasťou erbu kardinálov. To dokladuje množstvo príkladov z Uhorska, ale i ďalších európskych krajín [25]. V erbe ostrihomského arcibiskupa Hypolita d`Este (1487 – 1497) z r. 1488 sa nachádza len rodový erb sprevádzaný nad štítom krížikom a prevýšený mitrou [26]. Po menovaní kardinálom v r. 1497 začal používať erb, doplnený o kardinálsky klobúk s ôsmimi strapcami na každej strane [27]. Rovnako aj ostrihomský arcibiskup Tomáš Bakóc (1497 – 1521) do svojho menovania používal len erb tvorený štítom a procesiovým krížom [28]. V kardinálskej pečati však už zobrazil štít s krížom prevýšený klobúkom s deviatimi strapcami na každej strane [29].

ce-3.jpg, 61kB Obr. 3 Erb Mikuláša Oláha

Koncom 15. storočia došlo v heraldike aj k čoraz väčšiemu rozšíreniu liturgickej pokrývky hlavy – mitry. Pre koniec stredoveku bol typický erb jágerského biskupa Urbana Dóczyho z roku 1486. Ten je tvorený štítom s rodovým erbom prevýšený veľkou mitrou [30]. V 16. storočí sa okrem mitry stala dôležitou súčasťou erbu biskupa aj berla. Tak to možno vidieť v erbe administrátora nitrianskej diecézy Pavla Abstemia Bornemisu (1557 – 1579) [31]. Rovnaká schéma biskupského erbu však bola typická aj v ostatných európskych krajinách [32]. Arcibiskupi, ktorí neboli kardinálmi, zobrazovali za erbovým štítom procesiový kríž prevýšený mitrou, tak ako v prípade ostrihomského arcibiskupa Mikuláša Oláha (1545 – 1568) (Obr. 3) [33]. Mitra spolu s berlou našla svoje uplatnenie najmä v 17. a 18. storočí aj v erboch opátov a opátstiev. Tieto erby vznikali často pod vplyvom barokového a rokokového umeleckého vkusu. Typické bolo časté dopĺňanie erbov postavičkami anjelov. Tí často slúžili ako „nosiči“ pontifikálií. Niekedy držali v ruke berlu a najmä na ich hlavách spočívala mitra, ako v prípade erbu kláštora v nemeckom Urspergu [34].

ce-4.jpg, 102kB Obr. 4 Exlibris Daniela Brendela von Hohenburg

Úpadok novovekého heraldického umenia mal často za následok, že vznikajú nové zložité, niekedy až neheraldicky pôsobiace a ťažko čitateľné, erby. Súčasťou cirkevných erbov sa čoraz častejšie stávajú úplné šľachtické erby doplnené o príslušné cirkevné symboly. V nemeckom prostredí tvorili osobitnú skupinu erby (arci)biskupov – kurfirstov. Tí používali úplne šľachtické erby, doplnené o pontifikálie. Napríklad mitra však už nestála samostatne nad štítom, ale dostala sa na jednu z prilieb, ako súčasť klenotu. Často bola sprevádzaná aj odznakom temporálnej moci, ktorým bol meč [35]. Typickým príkladom je erb mohučského arcibiskupa Daniela Brendela von Hohenburg (1555 – 1582) (Obr. 4) [36]. Prípadov „zosvetštenia“ erbov pribudlo v tomto období aj v Uhorsku. Kaločský arcibiskup Demeter Neporadzký (1607 – 1619) používal erb tvorený kartušou, na ktorej bola položená prilba s prikrývadlami. Na prilbe v podobe klenotu umiestnil mitru a za ňou skrížený kríž a berlu [37]. V uhorskej heraldike nejde o ojedinelý prípad takéhoto postavenia mitry na mieste klenotu a stretnúť sa s ním môžeme hojne v priebehu celého 17. storočia [38].

© Miroslav Glejtek, 2009 – 2018